Bola som taký bezstarostný šašo. Milovala som každú srandu a s veľkou vervou sa púšťala do nejedného dobrodružstva. Chytila som sa každého bláznivého nápadu a išla doňho takpovediac po hlave. Študovala som vysokú školu, ale pretože som si mohla nechať zárobok z brigád ako vreckové a učenie mi išlo prakticky samo, mala som veľa možností vymýšľať nové a nové zážitky.
Hlavne cez leto som rada stopovala. Raz sme si s kamarátkou dokonca dopriali spanilú jazdu autostopom, počas ktorej sme úplne neplánovane skončili v južnom Taliansku. Málokedy som stopovala sama, ale na druhú stranu som sa mu ani úplne nevyhýbala. Používala som niekoľko „bezpečnostných poistiek“, ako som tomu hovorila. Než som nastúpila do auta, zapamätala som si ŠPZ, potom predstierala hovor, v ktorom som hlásila, že už som na ceste a popísala, kto a akým autom ma vezie. A v kabelke som mala po ruke malý slzný sprej. Verila som skrátka, že takto sa mi nemôže nič stať.
Raz ma kamaráti nalákali na výklad kariet. Neprikladala som tomu veľkú váhu, pre mňa sa jednalo iba o jeden z ďalších nových zážitkov. Ale zatiaľ čo všetkým priateľom vyšla pozitívna a niekedy až úsmevná veštba, v mojom prípade bola kartárka po celý čas vážna. Niekoľkokrát zopakovala, aby som sa v najbližších dňoch vyvarovala cestovaniu autom.
Trochu ma to rozhodilo. Bola som hlavne sklamaná, ako je moja veštba odlišná od toho, čo vyšlo ostatným. Nakoniec som to hodila za hlavu. Druhý deň som totiž mala v pláne vyraziť s kamarátkou na nákupy do susedného mesta. A pochopiteľne autostopom.
V ten deň ma ale kamarátka na poslednú chvíľu vypiekla. Ochorel im v rodine pes, museli s ním k veterinárovi a ona chcela za každú cenu s ním. Pri krajnici som nakoniec stála sama. Minulo ma asi desať áut a ja som tušila, že už čoskoro nejaké z ďalších zastaví. Zrazu ma prepadol divný pocit a po chrbte prebehol mráz, hoci bolo v ten deň naozaj horúco. Nepríjemnú intuíciu ešte podporila veštba z predchádzajúceho dňa a ja sa výnimočne vydala späť domov.
Doma som však nemala chvíľu pokoja. Volala som kamarátke, aby som sa spýtala na psa, a potom sa pokúsila sústrediť na učenie. Stále ma však neopúšťal divný pocit, tak som nakoniec len tak bez cieľa surfovala internetom. A práve tam na mňa vyskočila tá desivá správa. Medzi naším a susedným mestom došlo k veľmi vážnej dopravnej nehode, pri ktorej sa zrazil kamión a niekoľko osobných áut. Práve dochádzalo k vyslobodzovaniu zranených a na mieste boli aj mŕtvi.
V tej chvíli som pochopila hĺbku veštby a uvedomila si, že som medzi nimi mohla byť pokojne aj ja. A žiadny slzný sprej by mi v tejto situácii nepomohol. Odvtedy som prehodnotila svoj život a uvedomujem si, ako veľmi je cenný a nesmierne krehký. Počas jedinej sekundy sa môže všetko zmeniť. Hoci sa stále rada smejem a som pre každú srandu, niektoré veci už neberiem úplne na ľahkú váhu. Prestala som zbytočne riskovať. A už radšej nejazdím autostopom.